z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info


Svätý Martin z Tours, biskup

(316 - 397)
Svätý biskup Martin Tourský patrí medzi svätcov, ktorých úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi. V Európe je mu zasvätených niekoľko tisíc kostolov a kláštorov; viaceré mestá, hrady, ostrovy a iné lokality nesú jeho meno, s jeho sviatkom sú spojené niektoré ľudové tradície (nové víno, prvý sneh a i.).
Napriek tomu, že sv. Martin Tourský žil v dávnom 4. storočí, vieme o jeho živote pomerne veľa. Zaslúžil sa o to predovšetkým jeho žiak Sulpicius Severus, ktorý napísal obšírny životopis sv. Martina. Sulpiciove údaje možno kriticky porovnávať s údajmi sv. Paulína z Noly a iných jeho súčasníkov, ktorí po sebe zanechali cenné písomné svedectvá.
Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. Tam Martin získal dobré základné vzdelanie. Na vyššie štúdiá sa nedostal, lebo otec ho už v pätnástich rokoch, dva roky prv, ako bolo zvykom, prinútil, aby sa stal vojakom.
V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa.
V tom čase bol Martin ešte katechumenom. Krst prijal na Veľkú noc 339, keď mal 22 alebo 23 rokov.
Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Bol kamarátsky a veselý, ale vždy v hraniciach kresťanského poriadku. Ako dôstojník mal sluhu. Ale zachádzal s ním po bratsky: jedol s ním pri jednom stole, a keď bol sluha ustatý, on sám mu slúžil.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané "donativum". Ale Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ sa rozčúlil a obvinil svojho podriadeného zo zbabelosti. Ten však, aby dokázal, že ho pri rozhodovaní nevedie zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec neprišlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier. Kresťania v tom videli zázrak a Martina už bez ťažkostí prepustili z vojska.
Bývalý dôstojník sa vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom sv. Hilár, o ktorom Martin pravdepodobne počul už predtým. Horlivý biskup prijal Martina veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Okrem skromnosti ho k tomu mohla viesť skutočnosť, že kňazi a veriaci neradi videli bývalých vojakov v duchovnej službe a neskoršie cirkevné predpisy priamo zakazovali udeliť bývalým príslušníkom armády vyššie svätenia. Hilár teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby. Pritom ho mohol hlbšie zasväcovať do cirkevnej služby a do cirkevnej vedy.
Jednej noci mal Martin zvláštny sen, v ktorom videl Boží pokyn, aby získal pre kresťanstvo svojich vekom pokročilých rodičov, ktorí žili v Panónii. Odobral sa od biskupa Hilára s prísľubom, že sa vráti. Po dobrodružnej ceste našiel rodičov, ale iba matku sa mu podarilo získať pre Krista. Ostal za istý čas v Panónii, kde sa viackrát dostal do sporu so stúpencami Áriovej bludárskej náuky. Keďže ich chránil sám cisár Konstancius, trúfali si Martina urážať, ba aj verejne trestať za obranu katolíckej viery. Prenasledovaný vyznavač odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár z Poitiers je vo vyhnanstve v ďalekej Frýgii. Ostal teda v Miláne, kde žil na okraji mesta ako pustovník. Ale ariánsky biskup Auxentius ho vyhnal. Martin sa utiahol do Ligúrie, kde žil s istým priateľom-kňazom na ostrove Gallinaria ako pustovník.
Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že biskup Hilár sa vracia z vyhnanstva. Ponáhľal sa mu oproti do Ríma, ale tam ho už nestretol. Našiel ho až v Poitiers. Biskup s radosťou privítal Martina, vysvätil ho za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Martin však neostal v meste, ale s Hilárovým súhlasom žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe.
V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila. Keď roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Keďže predpokladali, že sa bude brániť, pozvali ho pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa.
Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo, že okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. V tom čase totiž biskupská pastorácia ešte nezachytávala celé územie, ale sústreďovala sa na mestá. Vidiečania, najmä poľnohospodárski nevoľníci, ostávali opustení. Martin poznal ich neutešenú situáciu pri desaťročnom pôsobení v Ligugé. Preto sa im usiloval pomôcť. Okrem toho, že sa sám vydával na misijné cesty, utvoril v Marmoutier, neďaleko Tours, stredisko na výchovu duchovenstva, kde sa klerici okrem iného pripravovali aj na pôsobenie medzi vidiečanmi.
Duchovní v Marmoutier žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili, spoločne i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i šaty. Mladí klerici venovali veľa času opisovaniu Svätého písma a diel starých kresťanských spisovateľov. Takto sa nielen šírila cenná kresťanská literatúra, ale mladí duchovní získavali vedomosti, potrebné pre úspešné účinkovanie. Podľa Sulpicia Severa, žiaka a prvého životopisca sv. Martina, Marmoutier sa stalo školou askézy, ale súčasne aj semeniskom mníchov a biskupov.
Z Toursu a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádzal do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farností. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peši. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieka v 4. a 5. storočí.
Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silne viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči-voči nebezpečným nepriateľom, a tí mu nemohli ublížiť. Viackrát sa smelo predstavil aj tvrdým mocipánom a dosiahol u nich oslobodenie ľudí, ktorí boli nespravodlivo väznení, prípadne odsúdení na smrť. Tak sa v záujme spravodlivosti a kresťanskej ľudskosti odvážil ísť až k cisárom Valentiniánovi a Maximovi.
Hlboký cit spravodlivosti a kresťanskej lásky viedol biskupa Martina dokonca tak ďaleko, že sa zastával španielskeho askétu Prisciliána, ktorého synoda v Bordeaux roku 384 odsúdila ako bludára. Na naliehanie španielskeho biskupa Ithacia cisár dal Prisciliána popraviť a vydal drastické nariadenia proti jeho prívržencom. Martin veľmi ľutoval, že sa cirkevné otázky dostali pred štátny súd a pokladal postup biskupa Ithacia za nekresťanský. Dva razy navštívil cisára Maxima v Trevíre, aby zachránil tých, čo boli odsúdení na smrť. Cisár napokon vyhovel Martinovi s podmienkou, že uzavrie cirkevné spoločenstvo s Ithaciom. Biskup Martin, hoci pokladal Ithaciovo počínanie za odsúdeniahodné a vo všeobecnosti namierené proti asketickým mníchom, urobil cisárovi po vôli, a tak zabránil veľkej masakre v Španielsku.
Biskup Martin Tourský sa dožil vyše 80-tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal. Čoskoro však vznikla nad jeho hrobom jemu zasvätená bazilika.
Sv. Martin Tourský patrí medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A táto úcta sa mimoriadne rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Pomerne veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali tiež v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, kde kedysi stála jeho kolíska. Mnoho kostolov a farností je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú Dóm sv. Martina v Bratislave a Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule a v Podskalí.
___________
Literatúra:
ONDRUŠ, R., Blízki Bohu i ľuďom, Tatran, Bratislava 1991
 
 

 


Aktuality
18.6.2017
Diakonská a kňazská vysviacka
viac info

2.6.2017
Celosvetová štafeta modlitby ruženca za kňazov
viac info

2.5.2017
Nedeľa Dobrého pastiera v Spišskej Kapitule
viac info

1.5.2017
Nové číslo časopisu KAPITULA
viac info

16.4.2017
Veľkonočné posolstvo spišského biskupa
viac info