z diecézy v obrazoch
Úvod  | Biskup  | Kúria  | Farnosti  | Časopis  | Dokumenty  | Bohoslužby  | KATEDRÁLA - Info

Homília biskupa Františka Tondru pri príležitosti slávenia 800 rokov Spišskej Kapituly

Milovaní bratia a sestry!

Veľké osobnosti alebo inštitúcie, ktoré boli v minulosti, pochopíme iba tak, že sa snažíme pochopiť dobu, v ktorej vznikali alebo žili. Európa ku koncu staroveku zmenila od základu svoju tvár. Rímska ríša sa rozpadávala pod náporom slovanských a germánskych kmeňov, ktoré sa pohli zo svojich pôvodných území, lebo ich už nemohli uživiť. Ako zdravé a nezdegenerované národy, života a rozvoja schopné, zaplavili celú Európu, najmä územia doterajšej Rímskej ríše. Rimania naopak, vnútorne opotrebovaní, morálne neschopní už niečo vo svete vytvoriť, veľmi ľahko podľahli novej sile Európy. Nebola to len vojenská sila. Bola to zdravá a životaschopná morálna sila, ktorá dala novým národom šancu pre ďalší a všestranný rozvoj novej Európy. Európa začala žiť novým životom. Tento nový život a impulz pre všestranný rozvoj dalo Európe kresťanstvo. Jeho posolstvo lásky a rovnosti všetkých ľudí bolo na svoju dobu čosi neslýchané, čo podchytilo masy novovzniknutých národov a novo usporiadaných štátov. „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28). Naozaj takto začala nová Európa. Až neskôr, keď sa oslabovala sila kresťanstva a jeho vplyv na verejný život, vznikali rozdiely medzi obyvateľmi jednotlivých štátov a kresťanstvo bolo mocnými zneužívané na upevňovanie stavovských rozdielov.

Neodmysliteľná úloha kresťanstva bola v oblasti kultúry. Z dejín Európy nemožno vymazať sv. Benedikta a jeho rehoľu, ktorá pre ďalšie storočia zachránila kultúru staroveku. Mnísi benediktíni ručne opisovali klasikov rímskej písomnosti a pre Cirkev dôležité spisy cirkevných otcov. Kníhtlače ešte nebolo. Sú to teológovia prvých kresťanských storočí. Z nich najvýznamnejší sú apoštolskí otcovia, teda bezprostrední žiaci apoštolov. Z ich spisov sa dozvedáme, ako žila prvotná Cirkev. Čo verila, ako sa modlila, aké sviatosti vysluhovala a aké mala usporiadanie. A vidíme, že sa to zhoduje s tým, čo katolícka Cirkev dnes verí, modlí sa, vysluhuje sviatosti a má to isté hierarchické usporiadanie. Pre nás je to veľké uistenie, že kráčame správnou cestou.

Cirkev stála aj na počiatku európskej vzdelanosti. Prvé školy vznikali pri kláštoroch a farách. Cirkev zakladala prvé univerzity.  Európa má naozaj kresťanské korene, ktoré z nej nemožno vymazať. Alebo jej tie korene priznáme, alebo máme pred sebou Európu bez koreňov. Strom bez koreňov vysýcha.

Kresťanstvo sa v Európe šírilo postupne. Najprv v samotnom Ríme. Za tri storočia napriek krutému prenasledovaniu prekvasilo Rímsku ríšu. Tak mohol Konštantín Veľký v boji so svojím súperom Maxenciom vsadiť na kresťanských vojakov, ktorí bitku vyhrali a cisár dal kresťanom slobodu Milánskym ediktom v roku 313. Po sťahovaní národov, Slovanov a Germánov, sa v Európe vytvorili nové štáty, Európa nadobudla novú tvár, ktorá v podstate zotrváva až do dnes. Kresťanstvo bolo stvárňujúcim faktorom celého spoločenského života: náboženstva, kultúry, rodiny, pohľadu na človeka, ako som už spomenul, rovnakej dôstojnosti každého človeka. Ekonomických i ostatých medziľudských vzťahov. Neboli to však systémy teokratické, ako a to často tvrdí zjednodušeným pohľadom. Cirkev musela veľmi často zápasiť o svoje vnútrocirkevné práva s panovníkmi, ktorí chceli riadiť aj Cirkev. Historici poznajú, ako sú dejiny Európy poznačené zápasom o investitúru, teda kto má rozhodovať o tom, kto obsadí cirkevné úrady. Tento boj sme zažili aj my za komunizmu. Naša diecéza napr. 40 rokov nemala biskupa. Boží sluha biskup Ján Vojtaššák bol väznený a od toho času diecézu spravovali kapitulní vikári. Každý kňaz musel mať od štátu súhlas na pastoračné účinkovanie, aj to len na obmedzenom území svojej farnosti. Cirkev však prežila všetky ťažkosti a zápasy o svoju existenciu.

Vráťme sa však k našej diecéze. Dnes slávime 8-sté výročie prvej písomnej zmienky o prepošstve v Spišskej Kapitule. Archeologické výskumy dokazujú, že územie Spiša bolo osídlené Slovanmi už v 6. storočí. Pred trinástym storočím tu existovali sakrálne stavby, chrámy alebo rotundy, ktorých počet je asi 50. V 13.storočí však bola najväčšia kolonizácia regiónu. Prvá písomná zmienka o Spišskom prepošstve sa nachádza v listine kráľa Ondreja II. spišskému prepoštovi Adolfovi z roku 1209, ktorou kráľ daruje prepošstvu isté pozemky. Vlastnú zakladaciu listinu nepoznáme, takže prepošstvo bolo už aj skôr. Niektorí si myslia, že bolo už v časoch cyrilometodských, čo je málo pravdepodobné. Skôr mohlo byť založené koncom 12. storočia na žiadosť nemeckých kolonistov, spišských Sasov.

Historické udalosti alebo osobnosti neposudzujeme iba z hľadiska ich doby, ale hľadáme ich súvislosť s prítomnosťou. Nesmú ostať iba zaprášenými udalosťami. Musíme hľadať svoje korene, ale zároveň si všímať aj strom, na ktorom my teraz rastieme. Európa má svoje kresťanské korene. Tvorcovia novej Európy to nechcú uznať. Vraj osvietenstvo. To sa však dotklo iba intelektuálov. Ale kresťanstvo prešlo hlboko do života a ovplyvnilo život jednotlivcov, rodín a vôbec chápanie ľudskej existencie.

Treba si však uvedomiť, že tvorcami novej Európy sme aj my všetci. O mesiac budú voľby do európskeho parlamentu. Politiku Európy ovplyvníme aj my výberom poslancov. Za to nesieme veľkú zodpovednosť. Treba ísť voliť a voliť tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu a k jeho hodnotám. Hodnota ľudského života, ktorého nositeľmi sú aj ľudské embryá. Nemôže byť ľudský život mimo človeka. Ak je teda ľudské embryo živé, je aj človekom. Preto nemožno ním manipulovať, ani ho vystavovať akémukoľvek nebezpečenstvu. Na programe Európy je aj eutanázia, v niektorých krajinách už uzákonená. Skúsenosť ukazuje, že starci nechcú ísť do nemocnice, lebo sa obávajú, že ich usmrtia. Eutanázia sa javí nie ako pomoc chorému, ale ako snaha zbaviť sa chorých a starcov. Lebo sú na ťarchu. Takže naozaj voľbou kresťanských poslancov môžeme tejto kultúre smrti, ako ju nazval Ján Pavol II., zabrániť. Sme Európania s kresťanským presvedčením a takými chceme aj ostať. Nechceme byť beztvárnou masou. Ďakujme Bohu, že nám poslal našich vierozvestcov, sv. Cyrila a Metóda, Zverme sa pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky, ďakujme Bohu za to, že sa Cirkev v našej krajne môže slobodne rozvíjať. Nedajme sa však klamať liberálnymi postojmi k životu, ktorý nemá žiaden hodnotný cieľ. Zachovajme si to, o čo často prosíme: Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane.

Amen.

(homíliu 8.5.2009 v Katedrále sv. Martina predniesol Mons. František Tondra, spišský biskup)

 

800 rokov cirkevnej správy na Spiši
Ivan Chalupecký
(prednáška 8.5.2009 v Spišskej Kapitule)

Spiš nepochybne patrí medzi historicky a kultúrne najvýznamnejšie oblasti Slovenska. V oblasti cirkevnej síce s Nitrou, ktorá sa stala biskupstvom už v roku 880, súťažiť nemôže, ale aj Spišské prepoštstvo vzniklo už pred viac ako 800 rokmi. Toho roku si pripomíname prvého spišského prepošta, po ktorom až do založenia biskupstva nasledovalo ďalších 43 prepoštov. Už na začiatku vzniku moderného uhorského štátu uhorský kráľ sv. Štefan vo svojom prvom dekréte kladie kresťanskú vieru na prvé miesto v štáte a prikazuje svojmu synovi sv. Imrichovi starať sa v prvom rade o Cirkev a o jej predstaviteľov - biskupov. V 34. hlave druhého dekrétu prikazuje postaviť pre každých 10 dedín aspoň jeden kostol, starať sa o jeho udržiavanie a navštevovať v ňom bohoslužby. Vieme, že aj svoju krajinu - Uhorsko - rozdelil na 10 diecéz. Vzhľadom na to, že krajina ešte nemala svoj plný rozsah i že bola miestami riedko osídlená, boli to diecézy obrovských rozmerov. Takmer celé dnešné Slovensko sa stalo súčasťou Ostrihomskej diecézy - neskôr arcidiecézy. Do toho spadalo aj územie Spiša. Rozsiahle územie sa - prirodzene - nedalo spravovať z jedného centra. Spravovali ho archidiakoni, ktorí stáli na čele jednotlivých archidiakonátov a boli v nich zástupcami biskupa. V druhej polovici 12. storočia sa na území Spiša začali usadzovať nemeckí kolonisti. Panovníkom na nich záležalo, pretože pomáhali využívať bohatstvo prírody a vhodne doplňovali riedko osídlené domáce obyvateľstvo. Preto im dal rôzne výsady. Medzi nimi aj právo voliť si farárov. Od toho práva nebolo ďaleko k tomu, že im dal aj možnosť spravovať si svoje cirkevné záležitosti na vyššej úrovni. Na kolonizovaných územiach boli založené v rámci diecéz prepoštstvá, a to prepoštstvo sedmohradské, bratislavské i prepoštstvo spišské. Ibaže zatiaľ čo sa jurisdikcia sedmohradského prepošta vzťahovala len na Nemcov, jurisdikcia spišského prepošta bola územná, týkala sa teda všetkých obyvateľov Spiša bez ohľadu na pôvod. Zdá sa, že Spišské prepoštstvo vzniklo už koncom 12. storočia. Prvýkrát sa nepriamo spomína v roku 1198, keď kráľ Imrich daroval ostrihomskému arcibiskupovi desiatky z kráľovských príjmov Bratislavy a Spiša, miesto riadnych desiatkov, ktoré mali patriť prepoštovi. Arcibiskupovi sa to nepáčilo, preto nastal spor, ktorý riešila až pápežská kúria. Sprostredkovateľom medzi Imrichovým nástupcom Ondrejom II. a pápežom bol člen jeho dvora, ktorý sem došiel s jeho manželkou Gertúdou z Andechs-Meranu z Nemecka, Adolf. Ten sa stal aj prvým spišským prepoštom. Podľa Pirhallu bolo Spišské prepoštstvo definitívne založené v roku 1202. Prečo teda spomíname rok 1209? V uvedenom roku vydal kráľ Ondrej II. listinu, ktorou daroval uvedenému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre rozsiahle územie na Spiši medzi Tatrami a riekou Poprad. Z nej sa však dozvedáme aj ďalšie zaujímavosti. Spomína sa v nej, že vlastníkom tohto územia bol bamberský biskup Ekbert, brat kráľovnej a strýko sv. Alžbety Durínskej. Ten sa dostal na uhorský kráľovský dvor za zvláštnych okolností. V roku 1208 bol na jeho dvore v Bambergu zavraždený nemecký cisár Filip a Ekberta podozrievali z účasti na tejto vražde. Preto utiekol do Uhorska k svojej sestre. A Ondrej II. mu hneď aj dal uvedené územie. Medzitým sa však záležitosť vysvetlila a Ekbert sa mohol vrátiť do Bambergu, pri čom územie kráľovi vrátil a ten ho dal prepoštovi Adolfovi do osobného vlastníctva. Keďže prepošt bol kňazom a nemal potomkov, dostala ten majetok aj jeho sestra, ktorá bola dvornou dámou kráľovnej. Títo dali základ spišskému rodu Berzevicziovcov. Jestvujú však aj iné názory na začiatky Spišského prepoštstva. Štefan Šmálik predpokladá, že na Spiši bolo biskupstvo už v dobe Veľkomoravskej ríše s názvom Speculum Julii, ktoré potom zaniklo a prepoštstvo sa stalo jeho nasledovníkom. Poukázal aj na to, že na Pažici bol iste už v 11. storočí kláštor. Benediktínov či baziliánov? Nevieme. Že sa tu zachovali staré tradície východnej cirkvi. Napr. v Kapitule bola stará procesionálna kaplnka Panny Márie (neskôr sv. Valentína), v ktorej sa slávil sviatok Hromníc 14. februára, hoci už v roku 542 ho Justínián Veľký preložil na 2. februára. Okrem toho sa tu spievalo po vešperách birituálne Salve regina a Raduj sa, Bohorodica. Je známe, že sa tu našli tzv. Hlaholské zlomky a aj tzv. Spišské modlitby z roku 1480 obsahujú východné prvky. To všetko však sú len teórie, ktoré nie je možné exaktne dokázať. Podobný názor na začiatky Spišského prepoštstva má aj mladý historik Ľuboslav Hromják. Spomenutá listina však jednoznačne spomína prvého spišského prepošta, musíme ju preto rešpektovať. Prepoštami bývali významné osobnosti. Mnohí z nich boli kancelármi panovníkov alebo vysokými hodnostármi uhorského dvora. Panovník ich často menoval za ich zásluhy. Vidieť to napr. na prepoštovi Gašparovi Backovi (1464 – 1493), ktorý prebudoval katedrálu do dnešnej podoby. Panovník ho vymenoval za prepošta pre zásluhy, ktoré získal ako vysoký dôstojník v boji proti Turkom. Bol ešte laikom, až neskôr vyštudoval teológiu a stal sa kňazom. Prepošti boli podriadení ostrihomskému arcibiskupovi, nemali všetky biskupské právomoci, ale ináč mohli rozhodovať samostatne a ostrihomskí arcibiskupi to rešpektovali. Pri prepoštstve vznikla aj kapitula, ktorá mala spočiatku 4, potom až 12, neskôr 10 kanonikov.

Je len prirodzené, že územie tak vzdialené od centra a majúce okrem toho aj isté samostatné postavenie, sa snažilo o svoju samostatnosť. Nejasné sú pokusy spišského prepošta Jakuba z konca 13. storočia o premenu prepoštstva na biskupstvo. On sám mal biskupskú hodnosť. Nevýhoda toho, že Spiš nemal vlastnú diecézu a že vzťahy medzi prepoštstvom a Ostrihomom neboli celkom jasné, sa ukázala v 20. rokoch 14. storočia, keď sa krakovský biskup začal domáhať jurisdikcie nad severným Spišom. Šlo o mestá Podolínec, Stará Ľubovňa a Hniezdne. Ostrihomský arcibiskup sa na súd nedostavil ani nikoho nepoveril jeho zastupovaním, preto súd vyhral Krakov. Až na zákrok spišského prepošta Jána II. sa spor obnovil a tentoraz vyšiel ako víťaz on. Zrejme aj z týchto dôvodov akiste on počas svojho pobytu na pápežskom dvore v Avignone, začal na kúrii jednania o utvorení samostatného spišského biskupstva. Po jeho odchode do Vesprímu bol zvolený za spišského prepošta Mikuláš Berzeviczy, príslušník jedného z najvýznamnejších spišských rodov. Tomu iste ešte viac záležalo na povýšení Spišského prepoštstva na biskupstvo. Zdá sa, že to bola práve iniciatíva týchto dvoch prepoštov ktorá pohla kráľa Ľudovíta Veľkého k tomu, aby v roku 1348 požiadal pápeža Klementa VI. o premenu Spišského prepoštstva na biskupstvo. Uvedený panovník už predtým inicioval založenie viacerých biskupstiev na okrajových územiach Uhorska, najmä v Bosne, Srbsku a v Sedmohradsku. Konanie v tej veci sa začalo. K založeniu biskupstva však nedošlo, pravdepodobne pre odpor ostrihomských arcibiskupov, ktorí to pociťovali ako stratu príjmov a najmä vo svojej funkcii prímasov Uhorska mali dostatok moci na to, aby si svoje záujmy bránili. Napriek tomu napätie medzi nimi a spišskými prepoštami neustalo, pretože prepošti si chceli vydobyť čo najviac samostatnosti. Vec musel riešiť dokonca pápež Pius II., ktorý v roku 1458 potvrdil, že nad Spišom majú výlučnú právomoc spišskí prepošti. Pápež Sixtus IV. túto právomoc ešte viac rozšíril a povolil dokonca v roku 1472 spišským prepoštom používať biskupské insígnie. Ich samostatné postavenie zrušil až arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1558, kedy si vyhradil ich investitúru a to, že do jeho rúk museli pred svojim nástupom do funkcie zložiť prísahu. Prepošti sa tým dostali do postavenia svätiacich biskupov. Bolo to umožnené aj tým, že od roku 1545 vlastne všetci prepošti boli aj vysvätenými biskupmi.

Pápežská schizma, ktorá krátko po návrhu Ľudovíta Veľkého na zriadenie biskupstva nastala, i iné problémy Cirkvi, neboli priaznivé pre zriadenie nového biskupstva. Že to bola škoda, vidíme najmä počas 16. storočia, keď nedostatočná pripravenosť kléru i vzdialenosť cirkevnosprávneho centra uľahčili šírenie sa reformácie na Slovensku. Ostrihomskí arcibiskupi napr. nepostrehli, že im predložené konfesie: pentapolitana, heptapolitana a scepusiana sú vlastne už heretické, a potvrdili ich, čím reformáciu vlastne legalizovali. Ostrihomským arcibiskupom neprekážalo ani to, že napr. ich poddanské mesto Rožňava prešlo na protestantizmus. Tak sa takmer celá Ostrihomská diecéza stala evanjelickou. Postrehol to len arcibiskup Peter Pázmány, ale už bolo neskoro. Napriek tomu podnikol pokus o rozdelenie obrovskej diecézy a o vytvorenie štyroch nových biskupstiev na jej území: Spišského (s Oravou a Liptovom), Gemerského (pre Gemer a Turnu), Turčianskeho (s župami Turiec a Zvolen) a Novohradského. Tento svoj úmysel predostrel diecéznej synode v Trnave v roku 1629. Plán sa mu však nepodarilo uskutočniť, aj keď bol v súlade s uzneseniami a požiadavkami Tridentského koncilu. Medzitým sa Uhorsku i Európe podarilo vyriešiť dlhodobý pálčivý problém s Turkami. Po skončení protihabsburských povstaní a prekonaní obrovskej krízy okolo roku 1710, nastáva aj v Uhorsku pozitívny vývoj spojený s populačnou explóziou. Krajina, ktorá bola na pokraji kolapsu, sa začína vzmáhať a aj do jej správy sa dostávajú nové modernejšie prvky. Súvisí to aj s postupným prenikaním myšlienok osvietenstva, ktoré sa k nám dostávajú predovšetkým z Nemecka. Nemecké osvietenstvo nebolo proticirkevne zamerané, ako tomu bolo napr. u francúzskeho. Osvietenské reformy začína u nás presadzovať predovšetkým Mária Terézia, ktorá na jednej strane presadila do trestného zákona apostáziu od katolíckeho náboženstva ako trestný čin, na druhej strane podstatne zreformovala a zmodernizovala školstvo a čoraz viac zasahovala aj do administratívy, a to nielen do štátnej, ale aj do samosprávnej. Nemožno sa preto diviť, že využila príležitosť, keď zomrel ostrihomský arcibiskup František Barkóczy v roku 1765 a počas sedisvakancie vyriešila dávny úmysel rozdeliť obrovskú Ostrihomskú arcidiecézu na viacero samostatných biskupstiev. Najväčšími odporcami tohto rozdelenia bývali totiž ostrihomskí arcibiskupi. V prípade Spiša akiste tu zohrala úlohu aj skutočnosť, že v roku 1772 sa jej podarilo reinkarnovať po 360 rokoch do Uhorska poľským kráľom zálohované spišské mestá. Tento plán však korešpondoval s jej úmyslom o reorganizáciu všetkých diecéz v Uhorsku. Vychádzala z predpokladu existencie najvyššieho patronátneho práva uhorských kráľov, z ktorého odvodzovali právo aj na zakladanie biskupstiev. Prirodzene, nemohla tento úkon vykonať bez vedomia a súhlasu Svätej stolice. O priebehu jednaní so štátnymi úradmi i s cirkevnými autoritami podrobne informuje dizertačná práca Jozefa kard. Tomka. Tak došlo k tomu, že na základe návrhu Márie Terézie z 15. januára 1776 súhlasila Sv. stolica dekrétami z 13. marca 1776 so založením uvedených diecéz a založila ich 15. marca 1776 bulami Romanus Pontifex - Spiš, Regalium principum - Banskú Bystricu a Apostolatus officii nostri - Rožňavu.

Čoskoro po založení nových biskupstiev sa ukázalo, že to nebol iba administratívny úkon, ale že táto udalosť mala mimoriadny význam pre život Cirkvi a náboženský a mravný život v príslušných oblastiach. Už prvý spišský biskup Karol Salbeck nielen že prebudoval prepoštský palác na biskupskú rezidenciu, ale hneď v roku 1777 začal vizitovať jednotlivé farnosti v diecéze, aby sa zoznámil jednak s klérom, jednak s ich problémami, Následkom toho bolo zriadenie 40 nových fár, z toho polovica bola na Orave. V roku 1787 odstúpil gréckokatolícke fary Mukačevskému biskupstvu a naopak od Tarnovského biskupstva prevzal fary, ktoré sa v dôsledku zálohovania časti Spiša dostali pod jeho správu. Pozornosť venoval aj katedrále. Do biskupstva uviedol večnú poklonu Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Aj jeho nástupca Ján Révay vizitoval fary, pri čom dával do poriadku ich hospodárske zabezpečenie. Za jeho čias sa vytvorilo v Spišskej Kapitule živé stredisko bernolákovcov, ktoré ovplyvňovalo nielen biskupov, ale aj celú diecézu. Vôbec sa ukázalo, že spojenie národnostne i nábožensky veľmi rôznorodého Spiša s čisto slovenským Liptovom a Oravou malo pre všetky tieto oblasti blahodarný účinok. Révay urobil aj prípravné práce pre založenie seminára, len smrť mu prekazila tento svoj úmysel uskutočniť. Seminár otvoril v roku 1815 Michal Brigido a jeho nástupca, slávny rakúsky básnik a neskôr benátsky patriarcha a jágerský arcibiskup Ján Ladislav Pyrker založil aj ústav na vzdelávanie učiteľov, najstarší učiteľský ústav v Uhorsku, a to v roku 1819. Nebola náhoda, že prvé dokumenty k tomuto ústavu boli vydané v bernoláčtine a že ústav počas celého svojho 130 ročného pôsobenia vychoval pre Cirkev i pre spoločnosť tisícky kvalifikovaných a Bohu i národu oddaných učiteľov. Biskupi tu len pokračovali vo veľkej kultúrnej tradícii Kapituly, kde už jezuiti založili v roku 1648 známe gymnázium. Medzi veľkých biskupov sa zapísal aj Jozef Bélik. Jeho kanonické vizitácie z rokov 1825 - 1833 nevynechali ani jednu farnosť a patria k tomu najlepšiemu, čo sa v tejto oblasti vytvorilo. Ladislav Záboyský, jeden z významných obrancov slovenčiny, sa venoval najmä dobudovaniu katolíckeho školstva, pri čom sa nemálo staral aj o chudobných študentov. Aj každý z ďalších biskupov zanechal vyoranú hlbokú brázdu v živote diecézy i katolíckej Cirkvi. Týka sa to aj Alexandra Párvyho, ktorý síce ako rodený Maďar nepochopil národné snahy Slovákov a dostal sa preto do vážneho konfliktu s Andrejom Hlinkom. Na druhej strane sa však považuje za významného maďarského básnika. Nazdávam sa, že o živote a diele prvého slovenského spišského biskupa v ČSR Jána Vojtaššáka netreba hovoriť. Stojí pred nami ako nepredstihnuteľný vzor oddanosti slovenskému národu i katolíckej Cirkvi, za čo neváhal obetovať ani život. Stále nie sú docenené jeho zásluhy na prehlbovaní náboženského života, na organizovaní školstva a výchovy, ale aj kultúrneho života v diecéze.

Biskupstvá však nie sú len biskupi. Je to aj diecézny klérus a medzi nim dávajú zvláštny charakter každému biskupstvu najmä kňazi ktorí úzko spolupracujú s biskupmi. Ide najmä o kanonikov a o profesorov a špirituálov seminára. Každá diecéza mala medzi nimi vynikajúce osobnosti, ktoré obohatili nielen príslušnú diecézu, ale aj Cirkev prípadne slovenský národ. Všimnime si niektoré osobnosti zo Spišskej diecézy. Spomedzi spišských bernolákovcov spomeňme aspoň Františka Draveckého, Andreja Rabčeka, profesora a špirituála Jozefa Klinovského, rektora seminára Daniela Udranského, kanonika Jakuba Seligu, organizátora seminára i učiteľského ústavu Juraja Palleša, rektorov Dominika Biacovského a Michala Labuckého, známeho slovenského historika Štefana Hýroša, spišských a cirkevných historikov Jozefa Hradského, Štefana Mišíka a Jozefa Špirka, z novších osobností pedagógov a publicistov, prípadne filozofov a teológov Jána Ferenčíka, Ferka Skyčáka, Štefana Faitha, Valentína Kalinaya i Jozefa Kútnika-Šmálova a Ladislava Hanusa, liturgistu Jána Jaloveckého, biblistu Mikuláša Stanislava a v zozname by sme mohli ešte dlho pokračovať. Je ťažké v krátkom prehľade zhrnúť všetko, čo počas uplynulých 800 rokov Spiš pre naše Slovensko i pre katolicizmus znamenali Veď odtiaľ prúdila do širokého okolia viera, nádej i láska, múdrosť i pokora, odtiaľ vychádzali impulzy na zvýšenie vzdelanosti národa, jeho kultúry i morálky. Odtiaľ sa povolávali do diecézy rehole, tu sa organizovali misie, tu bolo centrum charitatívnej činnosti. Tu však bolo aj spojivo s pápežmi a s všeobecnou Cirkvou. Cez túto pupočnú šnúru sme boli priamo a úzko napojení na celocirkevné dianie. Preto pripomienka tohto výročia by nemala byť staromilským povzdychom, ale popudom k tomu, aby sme sa aj dnes pevnejšie zomkli okolo našich biskupov ako priamych nástupcov apoštolov. A prostredníctvom nich aby sme boli ešte tesnejšie spojení s našou Cirkvou i s celým kresťanstvom.

 



Aktuality
18.6.2017
Diakonská a kňazská vysviacka
viac info

2.6.2017
Celosvetová štafeta modlitby ruženca za kňazov
viac info

2.5.2017
Nedeľa Dobrého pastiera v Spišskej Kapitule
viac info

1.5.2017
Nové číslo časopisu KAPITULA
viac info

16.4.2017
Veľkonočné posolstvo spišského biskupa
viac info