• 05Jul

    V súvislosti s odvolaním pána arcibiskupa Róberta Bezáka z postu trnavského arcibiskupa Svätým Otcom Benediktom XVI. dňa 2. júla 2012 vládne priveľa emócii. Chce to určitý čas, aby sa dalo vidieť veci s určitým odstupom a aj nadhľadom. Ale je pravdou, že Katolícka cirkev na Slovensku bola a aj je vystavená silnému tlaku. Najlepším riešením sa ukazuje čas, ktorý plynie, ukľudňuje, zaháňa emócie a prináša racionálnejšie videnie veci. Dejiny to raz vyhodnotia a možno, že to nebude ani dlho trvať. Ak už spomínam dejiny, v našej histórii poznáme minimálne dva podobné prípady.

    Kauza Vojtaššák v roku 1946

    V roku 1946 sa pražská vláda vedená ministrom zahraničných vecí Zdenkom Fierlingerom usilovala o to, aby pápež Pius XII. odvolal z úradu spišského biskupa Jána Vojtaššáka s odôvodnením, že práve tento biskup je prekážkou dobrých vzťahov medzi Československou republikou a Svätou Stolicou. Boli to náročné časy, lebo práve v tomto období dochádzalo ku generačnej obmene slovenských biskupov: v Banskej Bystrici skončil pán biskup Blaha a nastúpil Škrábik, v Nitre pomaly končil pán arcibiskup Kmeťko a po ňom neskôr nastúpil pán biskup Nécsey a podobne to vyzeralo aj v iných diecézach, azda s výnimkou Košickej diecézy, kde bol administrátorom pán biskup Čársky až do roku 1962. Zároveň to bolo obdobie silnejúceho vplyvu komunistickej diktatúry vedenej Klementom Gottwaldom. A stalo sa, že Svätá Stolica skutočne vyzvala pána biskupa Jána Vojtaššáka, aby sa vzdal postu spišského biskupa. Pán biskup Vojtaššák na výzvu Svätej Stolice reagoval, že „nikdy nebolo ľahké byť biskupom a keby boli veci v poriadku, rád by to urobil. Ale aby komunisti určovali kto bude biskupom na Slovensku, to teda nie“. Substitút Štátneho sekretariátu Svätej Stolice pán arcibiskup Domenico Tardini (neskorší kardinál) sa k odpovedi pána biskupa Vojtaššáka postavil racionálne a oznámil pri rokovaniach Československej vláde, že v tejto veci Svätá Stolica nemôže ustúpiť a pána biskupa Vojtaššáka neodvolá. Vieme, ako sa ďalej odvíjal životný príbeh pána biskupa Jána Vojtaššáka. V roku 1950 bol uväznený, odsedel si vo väzení 11 plných rokov a až do konca života musel byť v exile. Ukázal sa ako biskup vždy verný Bohu, Svätému Otcovi a Katolíckej cirkvi a to aj v časoch väzenia a vyhnanstva. 2. júla 1995 pápež bl. Ján Pavol II. vyzval na proces jeho blahorečenia, ktorý sa nachádza v Rímskej fáze riešenia. A jeho hrob sa dnes nachádza v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.

    Kauza kardinála Berana

    Približne o dve desaťročia neskôr sa uskutočnil ďalší príbeh odvolania tentoraz pražského arcibiskupa kardinála Berana. Beranov príbeh opisuje vo svojej knihe Il martirio della pazienza (slov. Mučeníctvo trpezlivosti) delegát Svätej Stolice a neskorší kardinál Štátny sekretár Agostino Casaroli. Kniha vyšla aj v českom preklade.

    Začiatkom 60. rokov bol kardinál Beran stále pod dozorom štátnej bezpečnosti a stále bol aktuálnym pražským arcibiskupom, aj keď mu spravovať arcidiecézu nedovolili. Monsignor Casaroli bol poverený jednať s pražskou vládou, aby vyjednal aspoň nejaký priestor pre vykonávanie biskupskej služby vo vtedajšom Československu. Počas rokovaní čs. vláda predložila návrh, aby Svätá Stolica odvolala z postu pražského arcibiskupa kardinála Berana a umožnila na jeho miesto Františkovi Tomáškovi ako pražskému apoštolskému administrátorovi, ktorému vláda umožní vykonávať biskupskú službu a spravovať pražskú arcidiecézu. Svätá Stolica dlho zvažovala túto možnosť a Casaroli sa vo Vatikáne dôsledne radil. A tak napokon došlo k tomu, že Monsignor Casaroli pristúpil k rokovaniam s pánom kardinálom Beranom i pánom Františkom Tomáškom. Ťažisko rozhodnutia spočívalo však na kardinálovi Beranovi, ktorý si vyžiadal čas na rozmyslenie. Následne oznámil pánu Casarolimi, že Boží ľud pražskej arcidiecézy je v ťažkej situácii a preto jeho svedomie ako ich pastiera mu nedovolí, aby ho v tejto chvíli opustil. Vtedy Monsignor Casaroli „vytiahol“ ďalšie riešenie, na ktoré ho splnomocnil pápež Pavol VI. a oznámil kardinálovi Beranovi, že pápež chápe dôvody jeho svedomia a preto rozhodnutie v tomto prípade berie z jeho svedomia na svoje a odníma z jeho ramien bremeno pastiera pražskej arcidiecézy. Došlo teda k tomu, že pápež Pavol VI. odvolal kardinála Berana z postu pražského arcibiskupa a ponúkol mu „pobyt v Ríme“, s čím vopred pražská vláda súhlasila. Kardinálovi Beranovi to pripadla ako veľká obeta, ktorú pápež od neho žiada, ale v odovzdanosti do božej vôle pápežovo rozhodnutie prijal, aj keď sa vlastným slzám neubránil.

    Kardinál Beran a emeritný pražský arcibiskup dožil v Ríme v Nepomucene, kde zomrel. Z úcty k tomuto veľkému mužovi Katolíckej cirkvi pápež Pavol VI. nariadil, aby ho pochovali v krypte svätopeterskej baziliky, kde – mimochodom – pochovávajú pápežov a je to v blízkosti hrobu sv. Petra apoštola.

    Napokon dejiny ukázali, že to bolo správne rozhodnutie, hoci aj bolestivé. Mons. František Tomášek ako apoštolský administrátor sa ukázal ako muž na správnom mieste. Spravoval pražskú arcidiecézu v rámci svojich možností, a po vymenovaní za pražského arcibiskupa a kardinála bol spolu so slovenským „tajným“ biskupom Jánom Chryzostomom Korcom skutočným pilierom Katolíckej cirkvi pred pádom komunistického režimu. V apríli 1990 vítal v Československu pápeža Jána Pavla II. na jeho prvej apoštolskej návšteve. Potom v pokoji odovzdal pražskú arcidiecézu svojmu nástupcovi a „odišiel k Pánovi“.

    Záver

    V obidvoch prípadoch sa ukázal postoj Svätej Stolice ako prezieravý. Hoci sa nezaobišiel bez zložitých a aj ťažkých momentov. A máme tu úplne odlišné postoje Svätej Stolice: v prípade pána biskupa Vojtaššáka to vyhodnotila tak, že pápež Pius XII. ho neodvolal. A vďaka tomu sa pán biskup Vojtaššák stal symbolom odporu Katolíckej cirkvi proti komunizmu a trpiteľom za vieru v Boha a vernosť Svätému Otcovi a Cirkvi.

    V prípade pána kardinála Berana pápež Pavol VI. rozhodol úplne inak: vzal na seba, na svoje svedomie zodpovednosť a kardinála odvolal a žiadal od neho poslušnosť. A kardinál Beran poslúchol, aj keď to bolo pre neho veľmi ťažké. Dnes – ak mám správne informácie – sa vedie proces jeho blahorečenia a za všetko hovorí aj fakt, že je pochovaný v krypte baziliky sv. Petra v Ríme. Keby nebol poslúchol, Cirkev v Československu by nemala kardinála Tomáška a určite by pohrebným miestom kardinála Berana nebola svätopeterská bazilika.

    V tomto nám nedávne dejiny poskytujú lekciu na poučenie: problémy treba riešiť vždy s pokojom, aj keď majú v sebe niekedy silný náboj emócii a najmä s určitým časovým nadhľadom. V prípade situácie pána arcibiskupa Bezáka ide o príliš čerstvú záležitosť a nemáme v historickej mozaike ešte dostatočný počet kamienkov, ani primeraný nadhľad. Ale raz to dejiny vyhodnotia. Azda až neúprosne, ale vyhodnotia. Preto nerobme unáhlené úsudky ani smerom k Svätému Otcovi, ani smerom k pánu arcibiskupovi Bezákovi, ani smerom ku Konferencii biskupov Slovenska. Všetko chce svoj čas.

    V kaplnke sv. Cyrila a Metoda v Slovenskom kolégiu v Ríme je nápis Ubi Petrus, ibi Ecclesia (slov. Kde je Peter, tam je Cirkev). Je to výrok sv. Ambróza, milánskeho arcibiskupa a jedného z najväčších cirkevných otcov. Tento výrok nám pripomína, že okrem trpezlivosti chápanie dejinných súvislostí si od nás kresťanov vyžaduje aj dar viery. Veď o čom inom, ak nie o viere, je Ježišov výrok: Ty si Peter… (Mt 18,18).

    Foto: prevzaté z kolegiumrim.kbs.sk


    Autor: Ján Duda @ 15:32 05/07/2012

Počet komentárov: 721

WP_Cloudy
  • mino:

    celkovo to pripomina naozaj praktiky zo stredoveku, kedy priznat pravdu (co by malo byt v cirkvi povinnostou) je zatazko ako biskupom, tak aj papezovi. pravda je vsak len jedna, a ked vyjde najavo, pre niekoho bude neskoro (napriklad pre tych, ktori volaju po moralnej obrode)